Význam frazeológie "poraziť obočie" nie je pochopiteľnejší, ak objasníme, že čelo v Rusku bolo v starých časoch nazývané čelo: štrajk s čelo. Prečo a za akých okolností? Poďme to prísť na to.
Po vstupe do histórie Ruska to uvidímeSamozrejme, naši predkovia mali pozemské poklony. Najčastejšie sa spáchali nasledovne: muž padol na kolená a sklonil sa tak nízko, že sa jeho čelo dostalo na zem. S týmto hlbokým lukom, ktoré bolo povedané "skloniť sa k veľkému zvyku", ľudia vyjadrili úžasný rešpekt voči osobe, ktorú museli poraziť obočím. Význam tohto rituálu sa presunul do slovnej zásoby. V antickej Rusi sa výrazy "zasiahli obočie" široko používali v obchodných listoch, zmluvných listoch a súkromnej korešpondencii.
Prvé texty, v ktorých lingvisti našli totobizarný výraz, sú obsiahnuté v brezových listoch štrnásteho storočia a určujú pozdrav v súkromnej korešpondencii. Inými slovami, v polovici štrnásteho storočia tento slovný výraz používa na označenie "sťažovania".
O storočie neskôr, ako objavili historici,objavili sa nové významy farby: žiadosť, petícia. S nimi ľudia šli k úradom, aby porazili obočie. Význam frazeológie v tomto prípade nás prináša späť k myšlienke oklamanej pozemskej luči pred silou tohto sveta.
V 16. storočí podľa literárnej pamiatkyDomostroy ", frázu používanú v zmysle" prítomného ako dar ", tiež bezpochyby s najhlbším rešpektom. Beat obočie prevzal starší priateľ počas svadobného obradu, keď dal ženici bochník, syr a vreckovku v mene nevesty.
V písomných prameňoch XVII. Storočia vyjadruje frazeológia zdvorilé želanie a vďačnosť.
V živote Štefana Perma je opisako pohanský kňaz bije, pokánia v jeho vlastnej viere. A v kresťanských cirkvách sa veriaci uklonili a dotýkali sa čela podlahy a kľačali pred ikonou.
Na čínskom súde bolo viac ako tritisícpravidiel sviatočného správania, medzi ktorými bolo zvláštne miesto obsadené vážením pozemských poklôn. Možno to odtiaľ preniklo do ruského dvora etiketa tohto zvyku. Historici vedia, že už v začiatku pätnásteho storočia ruskí kniežatá vzdávali poctu moskovskému cárovi s menšou ušľachtilosťou. Rozhovory s monarchom sa uskutočňovali bez obradu, priateľským spôsobom, takmer na rovnakej úrovni. A to iba do konca storočia, kedy ruský súd vypožičané slávnostné obrady od Byzantíncov (to stalo s manželstvom Ivana III v byzantskom princezná) s prístrojom paráda kráľovských komnát cisára dožadoval sa k sebe zvláštne vyznamenanie. Keď sa jeho vnuk - Ivan Hrozný - boyars a iní úradníci už kráľ sklonil k zemi, čo znamená, že jeho čelo pauza. Zvyk sa stal rozšíreným.
Písomné vyhlásenia alebo petície, v ktorých ľudiaobrátil sa na monarchu vo všetkých formách, nazývaných petície. Zvyk ich slúžiť existoval až do osemnásteho storočia. Písmená začali slovami "bič", adresované kráľovi, potom sledovať údaje o navrhovateľovi a samotnú žiadosť. Na konci dokumentu bol osobný podpis. Petície boli doručené do kráľovského paláca, kde ich zhromaždil diakonom. Aby sa predišlo nedorozumeniam, na zadnej strane úradník dal dátum a svoj podpis.
Dlhý čas neexistuje žiadny zvyk, ktorý by zväčšil čelohodnostári, vyšli z každodenného života a zodpovedajúceho výrazu. Napriek tomu sa dokonale zrodil ako frazeologický obrat a používa sa s brilantnosťou v literatúre a žurnalistike.
</ p>>
