Vo filozofii je koncept objektu definitívnybola založená až do polovice IV. storočia pred nl, v klasickej ére Platóna a Aristotela. Predtým sa početné filozofické výskumy týkali predovšetkým vysvetľovania kozmologických a etických otázok. Problém poznávania okolitého sveta nebol mimoriadne ovplyvnený. Zaujímavé je, že pred narodením ideálneho sveta Platóna nikto z gréckych mudrcov nezdieľal svet, v ktorom človek žije, a individuálne vnímanie tohto sveta. Inými slovami, okolité veci, javy a činy ľudí v predplatonickej ére neboli "vonkajšie" filozofujúcemu starodávnemu pozorovateľovi. Z toho vyplýva, že pre neho neexistoval žiaden predmet ani predmet - v epistemologickom, metafyzickom alebo etickom zmysle týchto pojmov.
Platón sa tiež dopustil mentálnej revolúcie, kedypodarilo sa preukázať, že v skutočnosti existujú tri nezávislé svety: svet vecí, svet myšlienok a svet myšlienok o veciach a nápadoch. Tento prístup nás nútil, aby sme zvážili obvyklé kozmologické hypotézy inak. Namiesto definovania primárneho zdroja života je najprv prvý popis okolitého sveta a vysvetlenie toho, ako vnímame tento svet. Preto je potrebné objasniť, čo je objekt. A tiež to, aké je jeho vnímanie. Podľa Platóna je predmetom toho, na čom je smer človeka smerovaný, to znamená "vonkajšie" vo vzťahu k pozorovateľovi. Individuálne vnímanie objektu bolo prijaté ako predmet. Preto sa dospelo k záveru, že dva odlišní ľudia môžu mať opačný názor na predmet, a preto vonkajší svet (objekty sveta) sú vnímané subjektívne. Cieľ, alebo ideálny, môže byť len svet myšlienok.
Aristotel prináša princípvariabilita. Tento prístup je zásadne odlišný od platonického prístupu. Pri určovaní toho, čo je objekt, sa ukázalo, že svet látok (vecí) je rozdelený do dvoch zložiek: formy a hmoty. A "hmotnosť" sa chápala len fyzicky, to znamená, že bola opísaná výlučne prostredníctvom empirických skúseností, zatiaľ čo forma bola obdarená metafyzickými vlastnosťami a uplatňovala sa výhradne na problémy epistemológie (teória vedomostí). V tomto ohľade bol predmetom fyzický svet a jeho opis.
Takéto dvojité chápanie objektu -fyzické a metafyzické - počas nasledujúcich dvoch tisícročí sa nezmenila. Zmenili sa len akcenty vnímania. Vezmite si napríklad stredovekú kresťanskú mentalitu. Svet tu je prejavom Božiej vôle. Otázka toho, čo je objekt, nebola vôbec vznesená: len Boh mohol mať objektívny pohľad a ľudia, kvôli svojej nedokonalosti, mali len subjektívnu pozíciu. Preto hmotná realita, aj keď bola uznaná ako taká (Francis Bacon), bola stále subjektívna a rozpadla sa na samostatné, autonómne látky navzájom. Pojem objektu sa zrodil neskôr, v novom čase a čase klasicizmu, keď okolitá realita prestala byť vnímaná výlučne ako objekt filozofie. Svet sa stal objektom pre rýchlo sa rozvíjajúcu vedu.
Dnes vyhlásenie otázky "Čo je to objekt?"je skôr metodologický ako filozofický charakter. Objekt sa zvyčajne chápe ako oblasť vyšetrovania - a to môže byť buď objekt alebo vec, alebo jeho samostatná vlastnosť, alebo dokonca abstraktné chápanie tejto vlastnosti. Mimochodom, myslím: interaktívne komunity a internetové siete - čo v tomto prípade je objekt a čo je predmetom?
A v tomto zmysle je jasné: Otázka, aký je predmet, je obmedzená len na problém vedeckej legitimity. Ak je navrhovaný koncept alebo teória rozpoznaná, môžeme byť svedkami narodenia nového objektu. Alebo naopak, deobjektivácia vecí alebo javov. V tomto svete je všetko relatívne.
</ p>>
