V neskorých dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia,prvé sovietske tanky vrátane ľahkého pešieho tanku T-18 (MS-1), ktorý bol prvýkrát vyvinutý v krajine, pričom vychádza z francúzskeho FT-17 a jeho talianskej modifikácie. Názov (označenie písmen) znamená jednoducho. Písmeno "T" označuje skutočné slovo "nádrž". T-18 je index, kde je osemnásť sériové číslo vyvinutého typu. Druhé meno - MS-1 - v sovietskych zdrojoch sa vyskytuje pomerne často a znamená "malé eskorty", číslom je index označujúci prvý model tejto triedy.
Občianska vojna priniesla Červenej armáde veľatrofeje, medzi ktorými boli biele ochranné nádrže francúzskej výroby. Oni boli starostlivo študovaní a dokonca prepustení na chvíľu v závode v Sormove, volať ich vlastné dieťa "Reno-ruský." Avšak v krajine vládla devastácia, prekonala ekonomické ťažkosti, a preto, až do lepších časov, výroba týchto tankov bola zrušená. Najmä preto, že aj nešpecialisti chápu, že takýto model je veľa zastaraný a je potrebné pripraviť sa na vojnu s novým vývojom.
Od roku 1925, prvý sovietskynávrhári. Skúsenosti z výroby tanku Renault-Ruska boli samozrejme zohľadnené. Okrem toho sovietska poľská vojna priniesla ďalšiu trofej, ktorá pomohla vytvoriť tank T-18. Bolo to talianske obrnené auto - FIAT-3000. A táto nádrž bola študovaná počas prípravy technickej dokumentácie pre tank T-18, jej najlepšie vlastnosti boli vypožičané. Napriek tomu minulé testy na prototypovom rade odhalili celkom rad všetkých druhov nedostatkov, najmä pokiaľ ide o podvozok a motor. Takže bol T-16 odmietnutý, zohľadnili sa nedostatky a v roku 1927 sa objavila omnoho úspešnejšia úprava - tank T-18.
Malá oporná nádrž bola testovaná v júni 1927ročne. Testy boli úspešné a už na začiatku júla prijal svetlovod T-18 červenú armádu. Nazvali ho MS-1, to je malá podporná nádrž. Od februára 1928 začala jeho sériová výroba, do ktorej bolšešický závod zapojený a pokračoval až do konca roka 1931.
Výrobná oblasť obsadila novú ľahkú nádrž- T-26, ktorý bol tiež určený na sprevádzanie pechoty. Počas všetkých týchto rokov (od roku 1928 do roku 1932) nebolo vyrobených tak málo kópií prvého sovietskeho automobilu - takmer tisíc, presnejšie 959. Prvé tanky - T-18 a T-26 - splnili svoju úlohu byť prvým. Napriek tomu sa stretli aj na okraji druhej svetovej vojny.
Prvé tanky a ich celá konštrukcia sú v podstateboli, samozrejme, vypožičané od zahraničných výrobcov. Rozloženie bolo v tom čase klasické. Priestor motora a prevodovky bol na zadnej časti trupu av predných častiach trupu bol v priemere umiestnený ovládací prvok tanku a jeho výzbroje.
Sovietský tank T-18 nevyžadoval veľaposádka v boji s ním narazila dvoch ľudí: veliteľ - on je strelec veže - a vodič-mechanik. Ten bol v strede tela a veliteľ-strelec - v tele a veži, za vodičom. Pristátie a vylodenie sa uskutočnilo cez hubovitý uzáver s vežou nad vežou a mechanik mohol použiť dvojitý poklop, ktorý bol na trupu dopredu.
Armor nebol silný, dobre chránil pred guľkami(kalibra strednej pušky) a z malých fragmentov, pretože nádrž bola vyvinutá na princípe proti znečisteniu. Nosné tanky na brnenie mali v tom čase zhruba to isté: ostrý krok, bez akéhokoľvek zaokrúhľovania. Pancéřové puzdro pozostávalo z oceľového plechu s hrúbkou šestnástich milimetrov, všetky listy boli niťé a medzi sebou as kostrou.
Na zadnej strane obrnených tesárov boli jednoducho pripevnené k rámuskrutky, aby sa v prípade potreby mohli ľahko odstrániť. Spodok nádrže a jej strechy boli dvakrát zosilnené - používali oceľové plechy menšie ako osem milimetrov. Veža mala tvar takmer bežného šesťuholníka. Od roku 1930 bola v zádi nika - pre rozhlasovú stanicu. Tvorba dosiek pancierových vetiev bola šestnásť milimetrov, ale strecha na údery vzduchu nebola prispôsobená - to bola nie viac ako štyri milimetre ocele. Predná časť veže mala zámky na inštaláciu zbraní. Guličkové ložisko umožnilo otočiť vežu, ale to bolo možné vykonať len ručne, čo urobil veliteľ tanku.
Akýkoľvek predvojnový tank z moderného pohľadu,bola nedostatočne vybavená. Napriek tomu však tento tank vybavil mnoho svojich protějškov z iných krajín. Najprv hlavnou zbraňou T-18 bola zbraň tridsiatich siedmej kalibry Gochkisovho modelu, potom zbraň Gunchkis-PS vyvinutá P. Syachintovom. Bol umiestnený v pravej alebo ľavej časti veže. Munícia pozostávala z deväťdesiatich šiestich nábojov, následne stúpol na sto štyri (munícia bola uložená na zádi - namiesto rozhlasovej stanice).
Okrem toho existovali pomocné zbrane,ktorý slúžil ako 6,6 milimetrový guľomet Fyodorov. Zvyčajne boli dve kulomety zbiehané a namontované na ploche kanónu. Spoliehali sa na kamenné obchody, v ktorých bolo 1800 kôl. Už po roku 1935 boli T-18 kulomety nahradené DT-29 (kalibru 7,62). Spočiatku tiež spárovaný, potom jeden po druhom. V munícii teraz bolo 2016 kôl na tridsiatich dvoch diskoch.
Elektráreň ľahkej nádrže T-18 slúžilaštvorciferový štvorvalcový štvorvalcový dizajn s karbónovým motorom Mikulin. Chladenie motora bolo vzduch. Jeho výkon nepresiahol tridsaťpäť koňských síl.
Po roku 1930 by mohol byť nútený motorvytlačiť silu štyridsať, ktorý akcelerovala svoj pohyb na diaľnici (rýchlostný limit tanku bola rovnako ako dvadsať až dve kilometre za hodinu!). Motor je nainštalovaný v priečnom smere v motore a prevodového priestoru, to bolo možné mierne znížiť dĺžku trupu. Palivové nádrže na dvojku mal objem celých sto desať litrov. Boli umiestnené v nadpusenichnyh výklenkoch.
Napriek tomu motor aj prenos prvéhoSovietsky tanky reagovali na najpokročilejšie požiadavky svojho času. Prenos ľahkej nádrže T-18 bol mechanický a pozostával z jednotiek a mechanizmov:
1. Hlavné trenie s jedným kotúčom pracujúce na suchom trení.
2. Trojstupňová manuálna prevodovka.
3. Rotačný mechanizmus (typ kužeľového diferenciálu).
4. Dve páskové brzdy, ktoré slúžia na brzdenie aj na otáčanie.
5. Dve jednoradové ozubené kolesá zabudované do nábojov hnacích kolies.
Podvozok na podporu pechotyzahrnuté na obidvoch stranách lenoch, hnacie kolesá, štrnásť podporných dvojitých gumových kolies s malým priemerom a šesť aj pogumovaných dvojitých podporných valčekov. Po roku 1930 sa na každej strane stavby objavil štvrtý klzisko. Zadné valce pre dvoch boli zablokované na vyvažovačoch, zavesené na valcových vertikálnych pružinách, chránených krytom.
Predné klzisko bolo upevnené na samostatnépáka spojená s predným zavesením a absorbovaná šikmou pružinou. Oceľové pružiny mali tiež dve alebo tri predné klzisko. Háčky boli vyrobené z liatej ocele - veľké spojky s hrebeňovým záberom. Päťdesiatjeden traktov tvorilo každú húsenicu, šírka trate bola tri sto milimetrov.
Svetlé tanky T-18 už vstúpili do Červenej armády1928, dokončenie puškových jednotiek armád rôznych vojenských častí. Vojenský krst nového vozidla bol konfliktom na CEL. V novembri 1929 začala Mishanfussova ofenzíva, kde naša pechota bola podporovaná desiatimi nádržami T-18 naraz. Bitke predchádzal vyčerpávajúci pochod, tanky nemohli byť normálne vybavené muníciou a medzi bojovníkmi neboli mapy terénu.
Napriek tomu boli pozície Číňanov napadnuté ažiadny tank T-18 nebol stratený, hoci útočné hnutie ako celok neprinieslo Červenej armáde veľa šťastia. Ale pre tanky sa tieto bitky stali vynikajúcim testom, kde sa odhalili nielen cnosti, ale aj nedostatky tohto stroja. Hlavné nedostatky ľahkej nádrže T-18 boli pomenované nízkou rýchlosťou pohybu a veľmi malou palebnou silou. Ale vo všeobecnosti sa obaja tanky a tankovia osvedčili a konflikt na CER predložil tieto dôkazy.
Extrémne opotrebované a úprimne zastaralé tankyT-18 sa stretla s Veľkou vlasteneckou vojnou. Malá časť z nich vstúpila do prevádzky v cisternových jednotkách, zvyšok dostali do opevnených priestorov. Panzerwaffe prišlo ťažko v hraničných bitkách s takmer bezbrannými sovietskymi tancami. V prvých mesiacoch vojny boli vypálené takmer všetky T-18.
Posledná zmienka o ich použití v bitkesa datujú do decembra 1941, keď obhajovali Moskvu: Stodväťdesiatniková tanková brigáda mala deväť T-18. Staré staré dobré svetelné tanky až do konca päťdesiatych rokov slúžili ako stacionárne strely a ako opevnenia na Ďalekom východe. Niekedy boli použité iba veže.
V prvých rokoch po občianskej vojne sovietskyRusko, ako už bolo spomenuté, prekonalo strašné zničenie, zjavne to nebolo na výrobu tankov. Ako sme si spomenuli, príčina obnovy a rozvoja národného hospodárstva bola kontroverzná, a tak v polovici dvadsiatych rokov bola otázka modernizácie armádneho zbrojenia. V roku 1926, ako už vieme, bol prijatý program výstavby tankov, navrhnutý na tri roky.
Program bol určený ako minimálny plánorganizovať vzdelávacia spoločnosť a tankového práporu s tankami, pechota a vytvorenie spoločnosti a práporu vybaveného tankettes. Výpočty vyžadovali od výrobcov sto dvanásť nádrží každého typu. Po stretnutí Red Army Command, GUVP a OAT (pištole ARSENALNY dôvera) bola schválená sériová výroba nie je ťažké, pomaly sa pohybujúce a pomerne zle vyzbrojené FT-17, tiež príliš drahé. Ľahká nádrž na pešiu pechotu vyhral.
Napríklad "Reno-ruský" bol v hodnote tridsiatichšesť tisíc rubľov a bolo nevyhnutné minúť len jeden osemnásť tisíc na jeden tank, pretože celková výška výdavkov by nemala presiahnuť päť miliónov rubľov. Tu by sa malo vysvetliť, že v tých rokoch bol rubľ rovnaký ako za cára. Znamená to, že táto suma by dnes bola približne jeden milión dolárov. To znamená, že trojročný program dvadsiatych rokov minulého storočia s takýmto finančným stresom sa nedokázal vyrovnať.
Existuje rozdiel v nákladoch na dnešné tankytýkajúce sa strojov začiatku minulého storočia. Naša T-90, napríklad, armáda kupuje za každých sedemdesiat miliónov rubľov každej kópie. Americký "Abrams", v závislosti od úpravy, stojí od 4,3 milióna dolárov. Zariadenie T-18 však nemožno porovnávať s T-90. Jeho úloha vo vývoji Červenej armády, prvé sovietskych tankov hral, možno povedať, vynikajúce.
</ p>>
